Ivana Havranová
Ivana Havranová navštívila bojnickú knižnicu 7.6.2013, v čase najväčších záplav Bratislavy. A keďže žije v Devíne, jej návšteva bola ohrozená. Takmer sa zdalo, že stretnutie sa neuskutoční. U nás v Bojniciach sa zase voda vychrlila z neba a s prvými kvapkami, sprevádzanými obrovským hromobitím sme sa z letnej čitárne premiestnili do knižnice. Ivana Havranová je autorkou knihy poviedok Lásky jednej smutnej krásky , ďalšej knihy Neverné, napísala práve čerstvý román Vydaté, ďalšie poviedky Rozvedené, ktoré sa práve dostávajú do kníhkupectiev a v tlači je pripravený román Sama z vydavateľstva Marenčin. Okrem toho napísala aj román pod pseudonymom.
Ako ste sa dostali k písaniu kníh?
• Sme novinárska rodina, ja sama pracujem po celý svoj profesionálny život ako novinárka a z tohto faktu zrejme potom aj prirodzene vyplynulo pokračovanie v literatúre. Písanie kníh. V človeku sa za celý život nahromadí toľko príbehov, poznaní, že sa s nimi chce podeliť s čitateľmi. Ešte dodnes mám doma odložené listy čitateliek, ktoré sa mi zverovali so svojimi starosťami, radosťami...
Z knižiek vyplýva, že píšete najmä pre ženy...
• Nie to celkom tak, nerada sa vyčleňujem pre jedných, alebo druhých. Pravdou však je, že som vždy na strane žien. Pretože ženy v manželstve alebo vôbec vo vzťahu vždy ťahajú za kratší koniec a to i napriek tomu, že rodina padá a stojí práve na nich. Z mojich kníh by sa práve muži mohli dozvedieť o ženách, aj vlastných, veci, ktoré nevedeli. Mohli by ich lepšie spoznať.
Sú vo vašich knižkách poviedky, ktoré sa vás dotkli osobne, ktoré vo vás zanechali nejakú stopu?
• Keďže píšem pod vplyvom skutočných udalostí, aj moje poviedky prinášajú často reálne príbehy. V najnovšej knihe Rozvedené je poviedka o bezdomovkyni, ktorá sa z veľkého domu ocitla na ulici. Muž sa zamiloval do jednej vdovy, svoju ženu vyhnal z domu a tá sa z malej dedinky nedobrovoľne presťahovala do Bratislavy v nádeji, že si nájde prácu. Je to príbeh, ktorý mnou poriadne zalomcoval. Žena, ktorá mi svoj životný osud rozprávala, dnes už nežije.Ako pracujete? Čakáte na inšpiráciu, múzu?
• Nevnímam písanie cez tieto rozprávkové bytosti. Ráno o pol deviatej si sadnem k stolu a píšem do pol piatej. Je však pravda, že keby som sa s písaním trápila, tak by som jednoducho nepísala. Lebo súhlasím s Ľubom Feldekom, ktorý raz povedal, že ak sa niekto trápi s písaním, je to strašné aj pre čitateľa. Trápi sa totiž potom s čítaním. Písaním vchádzam do iného sveta, odchádzam z reality, v ktorej žijem. A hoci tá moja nie je nepríjemná, odbehnúť si do svojich vlastných predstáv je veľmi, veľmi príjemná vecička.