www.mestskakniznicabojnice.sk
Pondelok - Piatok 9:00-17:00 Streda 9:00-18:00 Sobota 8:00-12:00

Igor Rumanský


Igor Rumanský foto

28.11.1995 akademický maliar Igor Rumanský navštívil Mestskú knižnicu v Bojniciach. Stretol sa nielen s dospelými, ale aj s deťmi. Bolo to nádherné, nie každodenné stretnutie. Z jeho úprimného rozprávania vyžarovala krása duše a dobrota srdca.

Spomínal na svoje detstvo. Povedal, že v roku 1959 mal jeho otec v práci kolaps. Pracoval pri výrobe koží - v kožiarskom priemysle. S láskou spomínal na matku, ktorá sa potom o päť detí starala sama. Talent zdedil zrejme po nej, lebo keď mal kresliť v škole na úlohu zátišie - kaleráb a už veľmi plakal, nakreslila mu to vodovými farbami vraj lepšie ako on teraz.

Igor Rumanský-Povedačky M. R. Martákovej Sama študovať nemohla, no snažila sa aby vyštudovali jej deti. Sestry Ruženka a Kvetka, brat Ivan, ktorý zomrel v roku 1990, potom on aj jeho najmladší brat Michal. Zdôveril sa deťom, že má rád šípky aj ich rád kreslí. Keď bol dieťa, často ich zbieral aj odovzdával. Vraj by ich chcel mať aj na hrobe.

Nerozlučné spojenie bolo medzi ním a jeho o dva roky starším bratom Ivanom. V rodnej Demänovej aj do školy chodili stále spolu. Prvá trieda bola s treťou a druhá so štvrtou, tretia s piatou. Aj potom ďalej na školu chodili tomu istému učiteľovi.


Rumanský ako sa chytá radosť

Na otázky detí zo školských čias odpovedal, že nemal rád matematiku, fyziku, chémiu, na rozdiel od zemepisu, dejepisu, že nikdy nemal problémy s gramatikou. Nerád cvičil, lebo sa nevyrovnal ostatným.

Ani tancovať sa nenaučil, čo dodnes ľutuje. Preto ani na zábave netancoval, radšej sa rozprával so staršími. Keď hrávali futbal, radšej ho dali do brány. Aj pri hokeji. Najradšej lyžoval a plával, ale nie v bazéne, ale na jazerách a ako chlapec, keď si stavali hate. Páčilo sa mu aj chytanie pstruhov, hoci aj na špendlík.
Hovoril, že má veľmi rád prírodu. Pekné prostredie cibrí vnímanie, cítenie, bystrí myseľ. Najradšej chodí na huby, na nič vtedy nemyslí, len hľadá.

Igor Rumanský-Jako Hraško

Na otázku, čo najradšej kreslí, odpovedal, že v poslednej dobe, asi čím je starší, tak jar. Predtým v zime zimu, v lete leto, na jeseň jeseň... A pri knižných ilustráciách si text prečíta – veľa, veľa krát. Až ho vie skoro naspamäť. Až potom kreslí. Aj sa mu často nedarí, ako v každej inej práci. Niekedy mu nakreslenie ilustrácie trvá dva týždne, inokedy má za pol hodinu aj dve.

Zalistoval potom v Slnovratke Jozefa Cígera Hronského a s deťmi si prezeral obrázok Janka Hraška. Vysvetlil, že to je ilustrácia, ktorá sa podarila asi až na desiaty raz, kým bol Janko Hraško s hrncom taký, aby bol s ním spokojný.

Igor Rumanský-mačiatko-Ako sa chytá radosť V knihe Františka Hrubína Ako sa chytá radosť, ktorá bola ocenená zápisom na čestnú listinu Hansa Christiana Andersena to bola zasa mačka. Stále nespala, asi až keď 11 papierov putovalo do koša, na dvanásty krát už spala.


Igor Rumansky Stalice

Ťažko sa mu ilustrovala aj kniha Nartský epos, z dejín Gruzínska čo bolo náročné, pretože tam osobne nebol a dostal sa skôr k veciam ako k ľuďom.


Najdlhšie mu trvala asi práca na knihe Stálice, pretože to bol drevoryt do dreva z hrušky, čo bolo zdĺhavé a namáhavé.

Vyslovil, že kto na niečo silno myslí, či dobré, či zlé, to sa mu splní. Treba veľmi chcieť. Už viackrát sa mu stalo, na čo silno myslel, sa mu aj splnilo.


Už ako desaťročný chodil rád v Demänovej do prírody so stojanom maľovať. Na bicykli. Vrátil sa s plným skicárom. Všimol si ho učiteľ a tak šiel na ŠUPku. Igor Rumanský-Slnovratka

Deti sa sťažovali, že sa im ťažko kreslia postavy. Akademický maliar Igor Rumanský vysvetlil, že nemusia kresliť postavy, atmosféra sa dá vyjadriť aj z krajinky, prírody, zátišia, aj on s postavami začal oveľa neskôr. Pri hodnotení súčasných detských knižných ilustrácií skonštatoval, že sú síce pekné pre oko, ale počítačovo robené, nie je v nich to svoje, prežité a precítené.



Rozprával aj príbeh o Milanovi Rúfusovi. Igor Rumanský-Slnovratka

Večer pred sviatkom Všetkých svätých zostal v škole, zapálil si sviečku a iba tak si kreslil. Tvár starca. Zistil, že sa podobá na Milana Rúfusa. V noci mal zdravotné problémy a ráno sa s ním stretol v nemocnici. Tam pochopil, aký je to človek. Málo hovoril, aj celé hodiny mlčal. On ho nechcel vyrušovať. Sem – tam vzal papier, niečo napísal. Aj v noci. Ležal so zatvorenými očami, len viečka sa mu mihali, tak vedel, že premýšľa.



Igor Rumanský-Slnovratka

Na otázku detí, či má rád lekárov, odpovedal, že áno. Každé dva mesiace chodí na kontrolu a tam vidí, ako sa lekár teší, keď má dobré výsledky, ako ho tá práca baví.

Či rád cestuje zodpovedal, že nerád, cíti sa neistý, on má rád istotu. Myslí si, že nemá talent na reči, pretože zle artikuluje a napríklad v Havane keď vystavoval, nevedel španielsky a v reštaurácií kreslil jedlá a podľa toho jedol, čo nakreslil.




Igor Rumanský-Slnovratka

Vyznal sa z lásky k literatúre. Veľmi rád má básne,veľa číta. A najradšej zachytáva atmosféru, čítaného. A na otázku, či má rád rozprávky a bájky, odpovedal, že aj rozprávky má rád, aj bájky, ale na tie by si netrúfol, pretože nevie v kresbe vyjadriť humor.


Ako jeden z najkrajších svojich zážikov opísal sen, že lieta. Snívalo sa mu, že ho niekto naháňa a on vzlietol a videl svet z výšky. To asi preto, že keď bol malý, chcel byť letcom.



Profesor Igor Rumanský 10.8.2006 v Bratislave zomrel. Pochovaný je v rodnej Demänovej. No knižnicu Bojnice akoby znova navštívil počas prezentácií dvoch publikácií Vydavateľstva Matice slovenskej v Martine v roku 2009. Prvou je obrazová monografia Igor Rumanský a druhou Svetlá Igora Rumanského.