www.mestskakniznicabojnice.sk
Pondelok - Piatok 9:00-17:00 Streda 9:00-18:00 Sobota 8:00-12:00

Ondrej Nagaj


Ondrej Nagaj

V knižnici

V knižnici je
plno kníh.
Prečítam si jednu z nich.

Požičiam si na chvíľočku
maľovanú rozprávočku.

Nemusím v nej čítať slová,
veď knižka
je rozprávková.


To je jedna z množstva básničiek, ktorú osobne zarecitoval Ondrej Nagaj na stretnutí s bojnickými deťmi 9. júna 2009. Podujatie sa uskutočnilo aj ako súčasť odmeny detí za účasť vo výtvarnej a literárnej súťaži Rozprávková studnička Hany Zelinovej. K oceneným deťom sa pridali aj druháci z bojnickej základnej školy. Potom nasledovalo stretnutie  prvákov a bojnických škôlkarov, ktorí predniesli aj jeho básničky. Pána spisovateľa zasypali množstvom otázok a príbehov.

Ondrej Nagaj je básnik, ktorý píše pre dospelých, ale predovšetkým pre deti. Viedla ho k tomu práca učiteľa a najmä neskôr profesora slovenčiny a ruštiny na strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach. Tam žije dodnes a hoci už neučí, láska ku knihám a deťom vyústila k písaniu básní. Ako sám povedal, začalo sa to tým, že jeho študentky, budúce pani učiteľky materských škôl ho často prosili, že potrebujú básničku o rôznych zvieratkách: srnke, krtkovi, muche, o veciach, udalostiach.... Tak im niečo vymyslel. Až sa to akosi rozbehlo a začal vymýšľať ďalšie rýmy pre deti. Nakoniec mal básní toľko, že sa mohla vydať celá kniha. Neskôr bolo potrebné na podnet logopéda vymýšľať verše pre deti na výuku výslovnosti. Napríklad:

Vŕta vrták do dreva, triesky z dreva vyberá. Každý vrt je mu hlt, každý hlt je mu vrt.

Sedí žlna na prútiku, žuvačku má v zobáčiku. Žuje, žuje, prežúva, žlté oči vydúva.

Pláva vážka práve vo vysokej tráve. Videli ju svrčky, dali jej dve frčky.

Fučí fujak fí,fí,fí, do izby nám netrafí. Popod okno frfle, duje, na anténe fujaruje.

Ako povedal, nebolo ľahké vymyslieť takého básne. Natrápil sa, kým ich vymyslel. A to už bola odpoveď na jednu z otázok,či je ťažké napísať básničku.Pýtali sa nielen deti, ale aj knihovníčky a pani učiteľky.
Máte rád prírodu?
Áno, mám rád prírodu, často chodím do lesa na prechádzky, zbieram hríby... Raz som sa vybral na bicykli do lesa a do cesty mi vbehol malý pruhovaný diviačik „v pyžame“. Asi sa práve zobudil. Pozerali sme na seba pomerne vystrašene, keď sa tu naraz objavila mama – diviačica a to som už nečakal a šliapol do pedálov. Neverili by ste, že tá diviačica bola rýchlejšia ako môj bicykel! Našťastie všetko dobre dopadlo.
Nosíte so sebou papier a pero, aby ste si mohli zapísať verše, ktoré vám napadnú?
Samozrejme, pozri sa tu, v jednom vrecku (na veste) mám pero a v druhom papier. Vždy, keď mi napadne nejaký veršík, tak si ho zapíšem, aby som ho nezabudol. Stáva sa mi, že dobré verše mi napadnú práve vtedy, keď idem na bicykli. Potom musím prudko zabrzdiť, aby som o tieto verše neprišiel.
Aký ste mali pocit, keď Vám vyšla prvá kniha?
Bol to úžasný pocit. Určite som mal radosť.
Podali sa na Vás Vaše deti?
Napoly áno a napoly nie. Syn Boris sa úplne odklonil od písania, vyštudoval matematiku, no druhý syn Andrej mi dokonca ako dieťa pomáhal. Aj hádanka Stojí v izbe zebra, čo má teplé rebrá vznikla v spolupráci s ním.
Píšete teraz nejaké básne?
Áno, mám začatú knihu o mačiatku. Keď som bol u syna na návšteve, na balkóne sedelo mačiatko. Naraz priletela vrana, sadla si na zábradlie a pozorovala vystrašené mačiatko. To sa od ľaku skrútilo do klbka s labkami na hlave a na vranu vystrčilo len zadok. Myslelo si, že keď nevidí vranu, ani vrana ho nevidí. A tak mi napadlo, že napíšem o tomto mačiaktu príbeh vo veršoch.
Ste spokojný so svojimi básňami?
Nie vždy, veru často keď si ich prečítam aj o dva roky, poviem si, že to by som už dnes inak, lepšie napísal.
Vybrali sme pre Vás niekoľko hádaniek z knihy Ondreja Nagaja Mám básničku na jazýčku. Ak si nebudete môcť poradiť, kontaktujete nás :-).

Som aj v izbe, som aj von. Bezo mňa je slepý dom.

Dve kolesá s rohami, hore, dolu nohami.

To čím metla pohrdne, prebehne mi po hrdle.

Kde mám ucho, tam i brucho. Keď sa pichnem, nezavzdychnem.

Tlčiem hlava-nehlava, a ešte ma pochvália.

Mám len okno, nemám dvere, vždy sa vo mne niečo deje. Čo sa stalo vo svete, na pupku mi nájdete.

Ten, kto ma otočí, do izby vykročí.

Čo ja nechcem, to on chce, všetko vezme, nerepce.